Ílové kúpele v kritickom období – keď koža potrebuje bezpečnú oporu, nie ďalší zásah
Boli dni, keď som sa bála dotknúť Chiccovej kože. Bola suchá, krehká, miestami ako pergamen. A zároveň plná skrytého zápalu, napätia pod povrchom, ako keď sa niečo chystá vybuchnúť.
Nemohla som ho kúpať. Nemohla som mu aplikovať žiadne aktívne zložky. V tom čase už koža odmietala akékoľvek zásahy – chemické, mechanické, aj termálne.
V tejto fáze som sa dostala ku marockému ílu. Nie ako zázraku. Ako ku tichej vrstve, ktorá vie nasať, čo je pripravené odísť – ale zároveň nič netlačí.
Nanášala som ho jemne, v tenkej vrstve, nie ako bahennú procedúru. Niekedy len na konkrétne miesta, niekedy plošne – podľa toho, ako sa Chicco správal.
Najdôležitejšie však bolo načasovanie.
Keď bol pes pokojný, v polohe "bezpečia", telo samo odhalilo ložiská, ktoré potrebovali pomoc.
Nie aktívne dráždenie, ale stabilizáciu.
Nie kúpeľ, ale podpora kože zvonka v tom, čo už začala sama.
Po aplikácii marockého ílu sa často stalo niečo veľmi jemné: začalo odchádzať napätie. Pes menil polohu, rozložil labky. Občas sa spustilo mierne svrbenie – ale nie v zmysle podráždenia. Skôr ako keby sa pod kožou pootvárali kanáliky a niečo sa začalo hýbať.
Koža sa nezačala liečiť. Začala sa stabilizovať.
To bol rozdiel.
V tých najkritickejších obdobiach bol íl jediné, čo som mohla použiť. Nespôsobil žiadne zhoršenie. Nepokazil krehkú rovnováhu. Bol tam ako tichý oporný bod.
A vďaka nemu sa mohlo telo opäť pomaly pohnúť vpred.