🌱 Prečo to robím – a prečo to môže pomôcť aj iným
Nie som hrdinka.
Len som si uvedomila, že ak o tom neprehovorím ja, neurobí to nikto.
A že pes, ktorého sprevádzam, si zaslúži byť zaznamenaný, pochopený – a nielen v kartotéke ako "komplikovaný prípad".
Robím to, lebo viem, čo znamená, keď systém zlyhá.
Keď odborníci nemajú odpovede, keď som bola sama so živým tvorom, ktorý mi verí, hoci trpí.
Ostáva len jediné – počuť, všímať si, nezradiť.
Nezbieram lajky. Zbieram dôkazy.
Fotím, zapisujem, systematizujem.
Nie pre uznanie.
Ale preto, aby už ďalší nemusel prejsť tou istou tmou bez mapy.
Týmto dokumentovaním vytváram:
priestor pre vedu, ktorá ešte nebola pomenovaná,
most pre opatrovateľov, ktorí už nevedia, čo je deň a čo noc,
reflexiu pre veterinárov, ktorí chcú vidieť viac než laboratórne hodnoty.
Môj pes nie je len pacient. Je ukazovateľ.
Ukazuje, čo sa stane, keď počúvaš telo.
Ukazuje, čo je možné, keď prestaneš tlačiť a začneš rešpektovať.
Ukazuje, že ani ťažké stavy nemusia skončiť beznádejou, ak im dovolíš prehovoriť ich vlastným jazykom.
Chicco je môj učiteľ.
A ja som jeho hlas – pretože on si ho nevie zverejniť sám.
Prečo to môže pomôcť iným?
Lebo nie každý vie, že sa dá ísť aj inak.
Že sa dá kombinovať medicína s rešpektom, veda s pozorovaním, liečba s tichom.
A hlavne – že sa nemusíš vzdať, aj keď všetci hovoria, že už sa nedá nič robiť.
Ak to pomôže aspoň jednému človeku nevyhodiť topánky, ale pochopiť, prečo ich jeho pes zrazu nechce, malo to zmysel.
Ak to povzbudí jednu ženu, ktorá si myslí, že všetko robí zle – aby si stála za sebou, potom to bol dobrý krok.
"Aby nebol ďalší Chicco, musí niekto prvý raz Chicca pomenovať, opísať – a nenechať ho vytratiť sa zo systému ako štatistickú výnimku."
Preto to robím.
A Ty si to pokojne vezmi za svoje.
Bez súhlasu, bez formality.
Len sa pridaj – svojím spôsobom.