Nadštandardný výkon psa ako maska

Hypersenzitívne zviera – podobne ako HS človek – dokáže vo výnimočných situáciách "zahrať normu".

Čiko bol schopný podať nadštandardný výkon v teréne, ak si to vyžadovala situácia – napríklad pri prítomnosti manžela, pri nevyhnutnej očakávanej nedeľnej prechádzke alebo v krátkom období, keď chcel dokázať, že "je v poriadku".

Ale za akú cenu?

Po návrate domov prišli vždy tieto prejavy:

• kolaps v pohybe (nechodil),

• silné samoregulovanie (olizovanie),

• uvoľnenie cez pokožku (drenáž),

• spánok v šoku alebo úplné stiahnutie sa.

Pes sa "zrútil", niekedy aj doslova – zostal ležať bez reakcie, vyzul si topánku, otočil sa chrbtom. To nie je pohodlie.

To je post-aktívne vypnutie nervového systému, často s rizikom ďalšieho zápalu. A zápaly boli, opakované zápaly kože a labiek.

Maskovanie pred okolím

Pes vie intuitívne "uhrať výkon" v prítomnosti osoby, ktorá:

•  má silnú dominanciu,
• nerozumie jeho signálom,
• alebo by jeho zraniteľnosť zneistila.

Takýto výkon nie je dôkaz zdravia – je to záchranný mechanizmus.

Niečo ako "šprint do cieľa s nalomeným členkom". 

Čiko ho dokázal podať. Ale vždy nasledoval útlm, výron, alebo bolesť.

Veľký varovný signál pre okolie

Je veľmi ľahké uveriť, že "je mu lepšie", ak pes beží, dýcha, hýbe sa. Ale hypersenzitívne telo si berie daň neskôr.

Čiko si ju bral:

• večer,

• v noci,

• cez kožu,

• cez črevá.

Nemá veľa energie, je to adrenalín.

– Jana Butkovská

Manžel mal dojem, že pes (alebo aj ja) mávame veľa energie.

Ale pravda je presne opačná: ten výkon ide z núdzového zdroja. 

Je to aktivácia sympatiku, ktorá má zachrániť dôstojnosť, nie zdravie.

Záver: rešpektujme následky,  nie výkony

Ak pes podá výkon, no večer kolabuje – nie je to známka zlepšenia.

Je to vážny signál, že jeho výkon bol obranný – nie terapeutický.

Varovný prst pre majiteľov a odborníkov:

Nehodnoťte zdravie podľa aktivity vonku.  Sledujte, čo sa deje doma po návrate. Tam je pravda.

Oddialená dekompenzácia – cena za nadmerný výkon

U hypersenzitívneho psa, akým je Čiko, sa často neobjavuje kolaps hneď po záťaži. Namiesto toho nastáva tzv. oddialená dekompenzácia – telo postupne zadržiava toxíny, stresové hormóny a bolestivé podnety, až kým sa neurčité dni (alebo týždne) po výkone prejaví masívny výron, zápal alebo správanie blízke kolapsu.

Príklad:

"Po jednej veľkej prechádzke – ktorú zvládol navonok výborne – sme nasledujúce tri týždne riešili zdravotný problém. Zápal, výrony, regres, hypersenzitivita. Pes si to nedovolil ukázať hneď."

Tento mechanizmus:

• Nie je len fyzický. Ide o reguláciu autonómneho nervového systému.
• Nie je predvídateľný cez štandardné klinické symptómy.
• Telo si pamätá preťažovanie a spustí čistenie až keď sa opäť cíti "doma" alebo v bezpečí.

Čo je na tom mätúce?

• Pes môže po veľkom výkone pôsobiť vitálne, byť unavený "normálne", neprejaviť bolesť.
• Ale o niekoľko dní sa objaví ložisko, výtok, porucha trávenia, alebo tras.

Odporúčanie pre pozorovanie takéhoto psa:

• Nehodnoťte stav podľa výkonu. Sledujte, čo sa deje nasledujúcich 3–10 dní.
• Zapisujte výkony do denníka. Zistíte, že problémy prichádzajú vzdialene od záťaže.
• Nespoliehajte sa na "vitalitu" – je to často adrenalín.
• Zvážte vždy mikrozáťaž miesto jedného veľkého výstupu.